BRATISLAVA. Skúste si pozrieť zostrih jeho anabázy v Celticu Glasgow, to je jeden výnimočný moment za druhým. Nádherné góly, rýchle kľučky, zábavné finesy. Také niečo ste našli u slovenského futbalistu skôr výnimočne. A to mal vtedy už dávno po tridsiatke.
Aj jeden z najlepších futbalistov v dejinách Zinedine Zidane sa priznal, že Ľubomír Moravčík ho inšpiroval a ovplyvnil jeho hru.
„Keď Zidane začínal v Cannes, bol som na titulnej stránke magazínu France Football. V tom čase som bol vo Francúzsku hviezdou. V nejakom zápase hral na mňa aj osobku,“ spomínal Moravčík.
Keď sa potom po rokoch novinári na Britských ostrovoch Zidana vypytovali na Moravčíka, legendárny Francúz si na Slováka okamžite spomenul.
„Povedal o mne pár pochvalných slov. Od takého hráča je to obrovská pocta. Ale Zidane sa odo mňa neučil, jeho obdaroval futbalový boh ešte viac ako mňa,“ dodal Moravčík. Jeden z najlepších futbalistov v dejinách Slovenska v nedeľu oslávil šesťdesiat.
Čo sa týka narodenín, tak je obkolesený futbalovými géniami. Včera mal Michel Platini sedemdesiatku, zajtra oslavuje Zidane (53 rokov) a pozajtra Lionel Messi (38).
„Nie som len futbalový dôchodca, ale už aj taký klasický. Aj keď na to ešte nemám vek, ale po určitom období v živote som si povedal, že budem žiť dôchodcovským životom. Tak to napĺňam a zároveň si ho užívam,“ vravel nedávno pre Sportnet.
Driblér, čo uchvátil
Rovnako perfektne ovládal ľavačku i pravačku, čo nie je celkom všedné ani v špičkovom futbale.
„To je ako s učením. Niekto sa učí lepšie, druhý horšie. Niekto je jednotkár, ďalší trojkár. Ja som bol učenlivý a naučil som sa kopať ľavou na jednotku. Tak som sa zdokonalil, že som už nepoznal medzi nohami rozdiel," vysvetľoval.
„S klobúkom dole prejdi celý svet.“ Krédo, ktoré mu vštepoval otec, sa Moravčík snažil naplniť. „Byť slušný, zdraviť, pomáhať, nerobiť podrazy – to myslel otec,“ tvrdil.
Z rodnej Nitry sa špílmacher predal do Francúzska, Nemecka i Škótska. A kariéru ukončil v Japonsku.
Všade tam skvelý driblér uchvátil fanúšikov. Tí ho milovali za režisérske schopnosti, ale aj pre zápal, ktorý vždy do futbalu dával.
„Keby som nebol taký impulzívny, tak by som nebol taký hráč. Ku mne patrila dynamika, hádky, život. Na ihrisku to vo mne vrelo,“ priznáva Moravčík.
Kopačka a vylúčenie
Už v roku 1988 zaňho núkal španielsky UD Las Palmas milión dolárov, ale odísť nemohol. Bol ešte socializmus a nespĺňal podmienky. Mal iba dvadsaťtri. V tom čase mohli prestúpiť do cudziny iba hráči, ktorí mali po tridsiatke a na konte stanovený počet reprezentačných štartov.
Najkrajšie spomienky má na majstrovstvá sveta v Taliansku 1990, kde patril medzi opory.
„Hneď si vybavím, ako všade viali naše vlajky, toľko ich nikde predtým nebolo. A my sme postupovali. Eufória. Bol to vrchol silnej generácie – najkrajšie obdobie,“ tvrdí.
Vo štvrťfinále s neskorším šampiónom z Nemecka (0:1) bol však vylúčený. Moravčíkovi v šestnástke súper prišliapol nohu tak, že sa mu uvoľnila kopačka. Rozhodca však penaltu neodpískal. Nazlostený Slovák reklamoval faul a vykopol vyzutú kopačku do vzduchu. Dostal červenú.
„Mal som vtedy 25 rokov, bol som impulzívny, taký kotol plný emócií. Rakúsky rozhodca Helmut Kohl celý zápas pomáhal Nemcom, a tak bola moja reakcia na neodpískaný Littbarskeho faul impulzívna.“
Unikát Moravčík
„Vykopnutou kopačkou som chcel poukázať na faul, ktorý rozhodca nevidel. Bola to emotívna reakcia a dnes by som sa už zachoval inak,“ opisoval Moravčík.
„Môj vtedajší agent Peter Kovarčík mi hneď po zápase povedal: „Aj keď si dnes gól nedal, na tvoju vykopnutú kopačku sa bude ešte dlho spomínať a ty sa ňou presláviš“. A je to tak dodnes. Neviem o tom, že by ešte niekto iný vykopol na MS svoju kopačku do vzduchu. V tomto som unikát,“ dodal Moravčík.
Na MS 1990 sa predal do St. Étienne. „Aj v Nitre som bol zvyknutý hrať pred plnou arénou. Rozdiel bol, že v Étienne mali veľký štadión pre štyridsaťtisíc ľudí, čo u nás okrem Slovana nik nemal. St. Étienne bol vo Francúzsku veľmi populárny, hral aj finále Ligy majstrov (1976). Hral tu Platini, klub mal oveľa viac fanúšikov, ako bolo u nás zvykom.“
V deväťdesiatych rokoch ho lámal Olympique Marseille, v tom čase jeden z najlepších tímov sveta, ktorý v roku 1993 vyhral Ligu majstrov. Ak by Moravčík predtým súhlasil s prestupom, mohol byť aj on šampiónom. V tom čase bol v najlepších rokoch, na vrchole síl a patril k najväčším esám francúzskej ligy.
Nepotreboval dvadsať miliónov
„Mohol som trebárs vyhrať Ligu majstrov, ale v St. Etienne bol vtedy prezident, ktorý ma nechcel pustiť. Mal veľké ambície a povedal: Toľko, koľko ti dajú v Marseille, dáme ti aj my. Tvrdil, že nepotrebuje dvadsať miliónov frankov, čo vtedy bola veľká suma. Chcel úspech. Predĺžil mi zmluvu a dal mi peniaze, čo by som mal aj v Olympique. Čo som mal spraviť? Skočiť z okna? Vytvoril mi fantastické podmienky,“ priznal Moravčík.
Pridal ešte jeden moment, ktorý ho dojal.
„Pri našom tréningovom ihrisku bola stena továrne, na ktorej sa jedného ráno objavil nápis: ´Ľubo, milujeme ťa, zbožňujeme ťa, nechceme, aby si odišiel.´ Keď vás chce za každú cenu udržať ambiciózny prezident klubu a milujú vás fanúšikovia, vtedy je skrátka nemožné odísť."
V tom čase bol majiteľom Marseille kontroverzný miliardár Bernard Tapie.
„Je otázne, že čo by sa stalo, ak by som vtedy prestúpil do Marseille. Možno by som nehrával alebo by som sa zranil. Finančne som možno na tom nestratil, ale futbalovo asi áno, lebo po roku prezident skončil. Prišli noví ľudia a klub šiel dolu vodou. A ja som stratil svoje najlepšie roky v klube, kde to už potom nefungovalo. Nemohol som vedieť, že prezident odíde,“ pokračoval.
Tridsaťpercentný Francúz
V roku 1996 zamieril do Bastie, kde bol dva roky. Celkovo strávil vo Francúzsku až osem rokov.
„Som viac menej tridsaťpercentný Francúz,“ priznal v minulosti.
V roku 1998 prestúpil do MSV Duisburg, kde však odohral iba päť ligových zápasov.
"V Nemecku som bol nešťastný. Mal som 33 rokov a bol som rozhodnutý, že skončím s futbalom. Pamätám si, ako som v Duisburgu trucoval, nechodil som týždeň na tréningy. Myslel som si, že ma vyhodia a pôjdem rovno do Japonska, kde ma už čakal môj bývalý tréner z Bastie. Zmluva s Japoncami mi ležala doma na stole, ale Duisburg sa začal vzpierať a trval na dodržaní nášho dvojročného zmluvného vzťahu.“
Do hry vstúpil Celtic Glasogow, ktorý vtedy viedol tréner Jozef Vengloš. Za Moravčíka sa zaručil a z Nemecka ho vykúpili za 350 – tisíc libier.
„V škótskych novinách sa vtedy písalo, že za tú sumu sa kupujú dorastenci a nie 33-roční starí chlapi. Mali ale smolu, mýlili sa a nakoniec to všetko dobre dopadlo. Ak by nebolo pána Vengloša, Celtic by sa o mne nikdy nedozvedel.“
Spadol z Marsu
Mal už tridsaťtri. Na tú šancu čakal celý život. A využil ju.
„Oni si totiž v klube mysleli, že som stroskotanec, ktorý spadol z Marsu, nikdy o mne nepočuli a ja som preto sľúbil: Počkajte, ja vám ukážem. To je presne moja povaha.“
V prvom veľkom zápase dal dva krásne góly proti Rangers a už to išlo. „Za dva týždne už celý štadión kričal: Lubóóóó.“
S klubom získal dva tituly (2001, 2002) i národný pohár. Dodnes v Glasgowe fanúšikovia Moravčíka milujú. Pamätný bol jeho zápas v Lige majstrov proti Juventusu Turín, keď prihral na štyri góly.
V roku 2001 ho uviedli do Siene slávy Celticu. Kariéru ukončil v drese japonského klubu JEF United Ičihara pre zranenie členka. Mal tridsaťsedem.
Po hráčskej kariére toho vyskúšal viacej. Bol aj futbalový agent. Má podnikateľské aktivity a dnes je aj mestský poslanec.
Bolo jasné, kto vyhrá
„Mal som skôr trénerské ambície,“ priznával.
Viedol národný tím do 17 rokov i Zlaté Moravce. V roku 2019 bol v Nitre šéftréner mládeže. Nevyšlo to. „Vyhodili ma, aj v Nitre ma odmietli. Trošku som zanevrel,“ opisoval.
Pred dvanástimi rokmi kandidoval na post trénera národného tímu, bol jediný protikandidát Jána Kozáka.
„Bolo jasné, kto vyhrá. A bola to správna voľba.“
Keď trénoval v Zlatých Moravciach, hráčom na tréningu ukazoval, čo by mali urobiť. Hneval, že to nevedeli napodobniť.
Najradšej by som viedol Real
„Vtedy som ešte vládal. Mal som 43 rokov. Pre hráčov môjho typu je ťažké trénovať. Vidím futbal tými očami, akými som ho hral. Chcel som aj od hráčov, aby to dokázali. Chcel som, aby hrali ofenzívny a technický futbal, lebo som ho tak videl.“
„Potom musí byť človek realista a hrať futbal, na ktorý tí hráči majú. Nechcem však, aby len nakopávali lopty. Ako hráč som sa na to hneval a nebudem to predsa robiť ako tréner. Najradšej by som viedol Real Madrid ako kedysi Zinedine Zidane. Bohužiaľ, nikto mi tam nedal šancu,“ dodal s úsmevom.
„Nemám ďalšie trénerské ambície. Som zabezpečený človek, ktorý k životu veľa nepotrebuje, a navyše nemám rád časté cestovanie.“
