Máj 2003, Akademik Bystrá vs. TJ Družstevník Vyšné Šajby.

Na postrannej čiare som strávil štyri a pol roka, kým ma prvýkrát pustili k píšťalke. Asi by som čakal dlhšie, no v zimnej prestávke sezóny 2002/2003 dostal Lojzo Bajuz svoju tretiu a zároveň poslednú porážku.

Tento „hattrick“ už nerozchodil. Zo všetkých čiarových som mal jednoznačne najvyššie hodnotenia, ktoré sa zbierali od delegátov a trénerov po každom zápase. Mal som renomé presného, spoľahlivého asistenta.

Dostal som príležitosť. Naskočil som do rozbehnutého ročníka ako najmladší hlavný rozhodca ligy. V rotácii sme boli ôsmi, aby mohol každé kolo niekto pauzovať. Okolo mňa boli samí ostrieľaní vlci. 

Najsilnejšiu pozíciu mal v tom čase Gregor Ravas, ktorého sme pre jeho šedivé vlasy volali Ravanelli. Mal cez 190 centimetrov, takže ho automaticky rešpektovali všetci: hráči, tréneri, fanúšikovia a aj kolegovia, keď nám oznámil, čo ako bude.

Ja som logicky dostával tie najmenej zaujímavé a najmenej dôležité zápasy víkendu. Vtedy som si to vysvetľoval tým, že nemám skúsenosti. Veľmi ma to netrápilo. Tešil som sa z toho, že som dostal možnosť pískať ligu.

Už vtedy som však vedel, že rozhodovanie bude pre mňa iba prestupnou stanicou. Bol to taký môj Salzburg na ceste do Lipska, prípadne aj ďalej. Zaujímalo ma samotné fungovanie a manažovanie súťaže. Byť jedného dňa komisár TPOL bol pre mňa profesionálny sen. Taký ten, čo si ho ľudia nalepujú na chladničku.

Pravidlá sa menili za pochodu

Preto som po večeroch so záujmom študoval súťažné stanovy. Bol som poriadne prekvapený z toho, aký bol tento vyše tristostranový dokument nesúrodý a chaotický. Skopíroval som si ho za vlastné peniaze. Existovali totiž iba dva exempláre, čo bol môj druhý šok. Jeden bol na komisariáte a druhý záložný mal doma Blekota.

Bola to zmes ešte pôvodných pravidiel na starom zažltnutom papieri a priebežných doplnení, ktoré prichádzali s časom. Vo výsledku to bol úplný bordel. Prevracal som oči a zalamoval ruky.

Žiadny z bývalých komisárov si nedal tú námahu, aby v tom urobil poriadok. Niektoré časti, pri ktorých som strávil hodiny, kým som tie hatlaniny pochopil, boli neskôr znegované inou vyhláškou. Neaktuálneho textu tam bola vo výsledku takmer tretina.

Podľa dátumov som videl, že pravidlá sa menili za pochodu. Občas sa upravili podľa aktuálnych okolností, aby sa naklonila rovina v prospech vyvolených. Našiel som tam vyhlášku, ktorá podpisom Blekotu prešla v zrýchlenom konaní na jeseň 1999 a ktorá posúvala minimálny vek hráča na 16 rokov. Údajne pre bezpečnosť.

Toto pravidlo prišlo doslova z večera na ráno a ovplyvnilo iba jediného futbalistu. Švajdo pre túto „novinku“ nemohol nastúpiť na domáci zápas proti Dobrému Svetu, ktorý o pár mesiacov skôr vlastnoručne rozobral na ich trávniku ako 15-ročný svojím maradonovským sólom. Veľmi príhodná náhoda.

Valdo bol rozčúlený. Už vtedy mu bolo jasné, že jeho talent bude hrať veľakrát proti nemu a že bude v mnohých očiach persona non grata.

Vrátil sa presne na narodeniny. Bol motivovaný ako nikdy. Jeho spravodlivý hnev si nespravodlivo odniesli chudáci z Rapidu Mokrý Háj, ktorí s tým nič nemali. Ich mužstvo bolo dlhoročne v TPOL iba do počtu a vždy sa chovalo nadmieru slušne. Ale taký je futbal. Vyšné Šajby im dali doma sedmičku.

Rozhodol som sa, že pravidlá z vlastnej iniciatívy zdigitalizujem a sprehľadním. Skenoval a prepisoval som spisy počas celej jarnej časti. Nejaká taktická vrstva mojej osobnosti mi našepkávala, že sa táto námaha jedného dňa môže vrátiť. 

Ejha, pískam titulový zápas

V závere som narazil na kapitolu, ktorá sa týkala nasadzovania rozhodcov. Stále mali platiť pôvodné stanovy z roku 1983, podľa ktorých sa arbitri na dané kolo rozdeľujú náhodným žrebom. Toto však komisia úplne ignorovala.

V praxi to vyzeralo tak, že sme si po víkende sadli, urobil sa disciplinárny sumár a potom nám predseda oznámil, kto bude robiť aký zápas.

Starší kolegovia mali k šéfovi dvere otvorené a mohli si vyberať. Mňa sa nikto nikdy nepýtal, vždy mi niečo zvýšilo. Začalo ma to srať.

No to nebolo zďaleka všetko. Cestovné a stravné náklady som predkladal spočítané do posledného halieru. Kolegovia si nahadzovali, čo sa im zachcelo. Raz som v kancelárii našej ekonómky zaškúlil do účtov. Ravanelli si nechal od zväzu preplatiť sadu zimných pneumatík na svojej oktávke – a prešlo mu to.

Pamätám si, ako sa vo mne v tomto období niečo zlomilo. Videl som pod kapotu našej slávnej ligy a pochopil som, že ju riadia diletanti a podvodníci. Cieľ na chladničke som si podčiarkol.

Pred posledným kolom som napísal anonymný list adresovaný vlastnému komisariátu, ktorého kópiu dostali všetky kluby.

Vyzval som nášho molocha k tomu, aby bol zabezpečený transparentný žreb nasadenia arbitrov na zápasy. A to tým, že umožnia predstaviteľom klubov, aby sa ho zúčastnili, ak o účasť požiadajú.

Mali ste vidieť, ako sa Blekota s predsedom rozhodcovskej komisie tvárili. Ako keby im po vypršaní zmluvy odišla najväčšia hviezda k najväčšiemu rivalovi. Na urgentne zvolanej porade padali všetky možné výrazy.

„Aký buzerantský čuramedán má toto na svedomí, ku*va?“ zvolal Peťo Šanta, predseda.

Najkrajšie na tom bolo, že sedel rovno pred nimi a oni nemali poňatia.

„Podľa toho, ako vyzerá tabuľka, to tipujem na Vyšných Šajbiancov. Ide im o veľa a sú to najväčší špekulanti,“ povedal som s vážnou tvárou detektíva a vo vnútri sa kráľovský bavil.

Lesníci sa výzvy skutočne chytili a na žreb poslali Jožka Dušu. Došiel jediný, ale to stačilo, pretože za takých okolností sa žreb konať musel. Družstevník hral v poslednom kole o titul a potrebovali nutne vyhrať.

 „Dobre, začnime: Bystrá, Vyšné Šajby,“ prečítal prvý zápas Šanta a zamiešal v prázdnom akváriu žlté kapsule z kindervajíčok, v ktorých boli naše mená na papierikoch. Už viac sa asi nedalo kričať, že ide o totálne improvizované podmienky dovtedy neexistujúceho procesu. Predseda otvoril kindervajce, rozbalil papierik a oznámil: „Ľubomír Fišer.“

Heh, veď to som tuším ja, prebehlo mi hlavou na prvú. Ejha doriti, pískam titulový zápas, došlo mi vzápätí.

Nechajte červené karty v šatni

V deň zápasu moja nervozita vygradovala. Asistenti vybehli na rozcvičku a ja som sa rozhodol, že si ešte urobím dychové cviky na našom rozhodcovskom wécku, ktoré bolo na konci chodby.

Keď som sa oplachoval, dnu vstúpil chlap v čiernej lesklej košeli. Vedel som, kto to je. Skoro každý vedel, kto je Vladimír Reichelt. Bol v správnej rade horehorských železníc, v Dobrom Svete mu patrilo obchodné centrum Duplex, no najmä bol väčšinovým vlastníkom tamojšej Lokomotívy, ktorá bola na druhom mieste, o bod pod Vyšnými Šajbami.

„Pán Fišer, gratulujem. Vaša kariéra naberá zaujímavé otáčky.”

„Vďaka.“

„Ide o vás iba chvála,“ uznanlivo zakýval hlavou. „Myslím, že ste na tento zápas ten pravý.“

„Uvidíme. Nebude to dnes ľahké.“

„Ale vy to isto zvládnete,“ potľapkal ma po pleci. Potom sa zohol, aby sa pozrel pod dvere jedinej kabínky. Žiadne nohy nevidel, boli sme na WC sami. „Počul som, že Kvasnica plánuje odchod na dôchodok, budúcu sezónu bude voľné miesto v rozhodcovskej rade. Keď to dnes zvládnete, rád sa prihovorím.“

„Aha,“ začal som šípiť. „Keď to zvládnem?“

„Je to zápas o všetko, všetci vieme. Rozhodne sa o majstrovi. Radi by sme si aj s priateľmi pozreli poriadny živelný futbal.“

„Čo to - znamená?“

„Navrhujem, že by ste povolili meter a nechali hru plynúť,“ povedal a vytiahol zo zadného vrecka nohavíc obálku, cez ktorú presvitala päťtisíckorunáčka. „Oplatilo by sa vám, keby ste dnes nechali červené karty v šatni.“

Ešte chvíľu som kládol priblblé otázky. Hral som idiota, až kým to z neho nevyliezlo na rovinu. Na záchode v Bystrej mi Reichelt, mecenáš Dobrého Sveta, ponúkol 15-tisíc korún, aby som zavrel oči a nechal zmasakrovať Švajda. V tom čase mal 19 rokov, top formu a na ihrisku bol v rámci pravidiel nezastaviteľný.

Potreboval, aby Vyšné Šajby v Bystrej nezvíťazili. Dobrému Svetu by v takom prípade stačilo doma poraziť neškodných Mokrohajčanov, aby získali titul. 

V mužstve Bystranov mal podchytených dvoch hráčov zo základu (ostatní o ničom netušili), ktorí mali na Valda od prvej minúty poľovať. A ja som to mal tolerovať.

Poslal som ho do riti.

Nepochopil ma. Myslel, že s ním rokujem o cene a vytiahol ďalšie bankovky. Poslal som ho do riti aj druhýkrát.

Spadol zo mňa všetok tlak

Hajzel ten hajzel opúšťal s nespokojným a pomstychtivým úsmevom. Vedel som, že to mám zrejme spočítané. Paradoxne som sa totálne upokojil. Spadol zo mňa všetok tlak.

V zápase som podal fantastický výkon. Dvaja Reicheltovi „agenti“ išli po Švajdovi aj napriek môjmu odmietnutiu špinavo. Prvého som vylúčil po polhodine, druhého krátko po polčase.

Boli to úplne očividné červienky. Okopaný Valdo hral v tomto zápase otrasne. Nič mu nevyšlo, ani jeho spoluhráčom. Vyšné Šajby v dvojnásobnej presilovke iba bezgólovo remizovali.

Reichelt po mojom záverečnom hvizde ihneď domov telefonoval výsledok. V Dobrom Svete, ktorý bol od Bystrej vzdušnou čiarou 17 kilometrov, okamžite odpálili ohňostroj. Pred svojím odchodom na mňa hodil ešte jeden škodoradostný úsmev a žmurknutie.

Podával som si ruky s hráčmi. Valdemar Švajdochlík, ktorý na mňa dovtedy vždy iba zazeral a nikdy neprehovoril, išiel posledný.„Vážim si, čo si urobil,“ povedal.

„Prosím?!“

„Koľko ti ponúkal?“

Ukázalo sa, že Švajdo má syndróm „komplikovaného srania“. Potrebuje súkromie a dvihnuté nohy do správneho uhlu, aby to z neho vyšlo. Preto sa vždy pred zápasom chodil odľahčiť na rozhodcovské toalety.

Naše priateľstvo sa začalo týmto hajzlom.