Ide o archívny a upravený rozhovor, ktorý vznikol v roku 2020.
BRATISLAVA. Patrí k najlepším hráčom v dejinách samostatnosti. Po senzačnom triumfe nad Talianskom 3:2 utekal so slovenskou zástavou. A neprajníkom odkázal, nech chodia po kanáloch. Žiadny slovenský futbalista nedal na majstrovstvách sveta viac gólov. Stačil mu na to jeden turnaj.
Na šampionáte v Južnej Afrike 2010 strelil štyri z piatich gólov Slovenska. Odvtedy ubehlo presne 15 rokov.
Dnes je v Slovane športovým riaditeľom. RÓBERT VITTEK v rozhovore pre Sportnet spomínal na vrchol svojej kariéry a vysvetľoval, prečo neprestúpil do veľkého klubu.
Pre vás to bol životný turnaj. Ako vám zmenil život?
Ak mám byť úprimný, myslel som si, že mi ho zmení podstatne viac. Mám na mysli svoju kariéru. Vzhľadom na to, aký úspech sme tam dosiahli a možno aj ja osobne.
Ako to myslíte?
Pre mňa to bol veľmi vydarený turnaj, tak som očakával viac. Videl som, ako to hráčom z iných krajín zmenilo kariéru. Po majstrovstvách sveta 2010 som čakal možno najväčší prestup v kariére.
Mal som 28 rokov, čo bol výborný futbalový vek. Veril som, že nejaký dobrý klub by mohol prísť. A možno aj tie kluby boli, ale pre rôzne okolnosti sa to nezrealizovalo.
Ak by som mal šikovnejšieho alebo priebojnejšieho manažéra, možno by som dopadol inak. Ak to porovnám trebárs s nejakými hráčmi z Balkánu, vidíme, v akých kluboch hrajú, ako sa tam dokážu dostať a následne presadiť. A nemusia mať pritom najvyššiu kvalitu.
Naznačili ste, že kluby sa o vás zaujímali, ale nevyšlo to. Môžete byť konkrétnejší?
Záujem isto bol. Možno by to dopadlo inak, keby som vtedy nebol taký dobrák, ale, naopak, väčší sebec a pozeral by som iba na seba. A nedôveroval iba jednému človeku a trošku sa otvoril aj druhým.
Ak by som nebol prehnane férový, určite by som skončil v inom klube. V dobrom.
Aké kluby boli v hre?
Dnes je už zbytočné o tom hovoriť, ale boli to pre mňa zaujímavé kluby – z Talianska, Nemecka, Španielska a Anglicka. Možností bolo. Všetci sme očakávali viac ako to, že zostanem v Ankare, teda v MKE Ankaragücü.
Chcel vás vtedy získať aj nejaký veľkoklub?
Netvrdím, že je to klub z úplne najvyššej kategórie, ale spomeniem trebárs SSC Neapol.
Cítili ste po Afrike 2010 väčšiu šancu na veľký prestup ako v roku 2006, keď ste dali v Bundeslige za pol sezóny šestnásť gólov?
Keď nie po takom šampionáte, tak kedy by bola väčšia? Ale šanca bola aj po spomínanej sezóne v Bundeslige. Každý rok som mal príležitosť na slušný prestup. Nehádzal by som to všetko iba na niekoho iného.
Problém bol aj v tom, že som bol často zranený, čo odradilo niektoré kluby. V mnohých kluboch som bol dohodnutý na finálnych veciach, ale napríklad klub, v ktorom som pôsobil, mi prestup neumožnil. Okolností bolo viac. A takto to dopadlo.
Ako junior ste dostali ponuku od Realu Madrid. Nakoľko to bolo reálne?
Mal som pätnásť či šestnásť rokov a hral som za devätnásťročných. Všimli si ma na jednom medzinárodnom turnaji, kde ma oslovili s ponukou a poslali mi aj zmluvu do akadémie Realu Madrid. Chceli ma okamžite získať, podobne ako získavajú mnoho iných talentov. Ak by som sa nezranil, určite by som tam šiel.
V Južnej Afrike slovenských futbalistov nepríjemne zaskočilo nie veľmi vhodné ubytovanie a podmienky. Oproti komplexu Talianov to boli rozdielne svety. Ako si na to spomínate?
Nepamätám si úplne na všetko, ale niektoré veci vám zostanú v hlave. Nešli sme tam ani na výlet, ani sme to nebrali ako luxusnú dovolenku. Išli sme dobre reprezentovať seba a krajinu.
Majstrovstvá sveta 2010 boli historickým momentom pre Slovensko. Ale zariadenie, v ktorom sme boli, by som ani nenazval hotelom. Bolo to iste zlyhanie zväzu a kompetentných ľudí, že sme sa do takého ubytovania vôbec dostali.
Majstrovstvá sveta sú turnajom najvyššej úrovne, aj preto je hanba, kde sme boli. Napriek tomu sme sa po počiatočnom oťukaní ukázali veľmi dobre. Snažili sme sa o dobrú atmosféru a nakoniec sa to dobre skončilo. Postarali sme sa o historický úspech. Iné krajiny pritom mali neporovnateľne lepšie ubytovanie a celkové podmienky.
Južná Afrika patrí k najnebezpečnejším krajinám sveta, stále ste museli byť zavretí v hoteli. Neprepadli ste ponorkovej chorobe?
Oproti nám bola americká ambasáda, čiže šlo o jedno z najstráženejších miest v okolí. Ale aj tak šlo o veľmi nebezpečnú štvrť. Možnosti boli veľmi malé a obmedzené, aj keď sme sa snažili o nejaký program. Ponorka bola, ale na druhej strane máme zážitky, ktoré nám nikto nezoberie. A môžeme o nich takto rozprávať.
V prvom zápase šampionátu proti Novému Zélandu (1:1) ste prišli o víťazstvo v úplnom závere. V druhom zápase ste jednoznačne prehrali s Paraguajom 0:2.
Boli sme nováčikom na majstrovstvách sveta, to bola jedna vec. Trošku sa nám v úvode mohli triasť kolená, nervozita bola obrovská. Gól, ktorý sme v závere inkasovali, nám uškodil a prejavilo sa to aj v ďalšom zápase. Bolo to cítiť v našej hre.
Potom sa vám však podarila senzácia. V rozhodujúcom zápase proti Taliansku ste predviedli azda najlepší výkon slovenskej reprezentácie v ére samostatnosti. Ako si to vysvetľujete?
V poslednom zápase skupiny sme proti úradujúcim majstrom sveta nemali čo stratiť. Brali sme to tak, že dáme do toho všetko. A buď to vyjde, alebo nie. Určite nás Taliani aj trošku podcenili. Možno sa videli už ďalej, možno nemali taký rešpekt, ako mali mať. A my sme to v ten deň a v tú hodinu aj využili.
Po víťazstve nad Talianskom (3:2) ste vyhlásili, že dúfate, že neprajníci budú chodiť po kanáloch. Ako to vnímate s odstupom času?
Vždy máte takých, ktorí vám úprimne prajú, a na druhej strane sú ľudia, ktorí vám závidia. Možno to bolo aj pod vplyvom emócií. Ale ľudia, ktorí nás predtým zatracovali a neverili nám, boli zrazu ticho. Už nemali plné ústa rečí.
Čo vás pred zápasom tak nabudilo? Mal niekto v kabíne motivačný príhovor?
Na nič extra si nepamätám, ale tréner Vladimír Weiss vedel dostatočne namotivovať hráčov na zápas. A proti Talianom ani nebolo treba veľa rečí. Aj pre trénera to bol vrchol, veď šlo o majstrovstvá sveta. Mohli sme sa ukázať pred celým svetom. Talianov viedol Marcelo Lippi, ktorý bol možno aj Weissovým vzorom.
Pred zápasom s Talianmi bolo cítiť napätie medzi novinármi a tímom. Nevyrušovalo vás to?
Myslím, že tréner Weiss tam mal nejaký problém a možno celú pozornosť stiahol na seba. O to viac sme sa mohli sústrediť na dôležitý zápas. Myslím, že to nikomu neublížilo ani nikoho nejako nebolelo. Po zápase s Talianskom sme sa rozhodli, že v mixzóne nebude nikto hovoriť. Ale povinnosť som si voči médiám potom splnil. To sa ani nedalo odignorovať. Bolo to v rámci normy.
Utkvelo vám niečo v pamäti z tej eufórie?
Bol to historický moment, ktorý nikto nečakal. Bolo to milé a krásne. Ale po príchode na Slovensko už neboli nijaké pompézne oslavy. Aj vzhľadom na to, že sme došli v troch skupinách. To svedčí samo osebe.
V osemfinále ste prehrali s Holandskom 1:2. Bolo nad vaše sily?
Nemyslím si to. Holandsko sa s nami natrápilo a do posledných sekúnd malo strach, vytvorili sme si niekoľko šancí. Holanďania nakoniec došli až do finále, kde prehrali až po predĺžení so Španielskom.
V roku 2010 ste boli veľkým favoritom v ankete Futbalista roka, ale vyhral Marek Hamšík. Už zosnulý hokejista Pavol Demitra vtedy povedal, že ste sa mali stať aj Športovcom roka. Ani jedno vám nevyšlo. Ako to vnímate?
Ani presne neviem, ako som v anketách skončil.
V ankete Športovec roka ste boli šiesty, najlepší z futbalistov. A v ankete Futbalista roka ste boli druhý za Hamšíkom.
Pamätám si skôr na slová Paľa Demitru. Ja som tvrdil, že on mal vyhrať Športovca roka. Vzhľadom na úspešnú olympiádu 2010 a to, čo tam Paľo predviedol. Bol to veľmi silný rok. Rozhodnutie bolo na odbornej verejnosti, ja som to nemohol ovplyvniť. Bral som to tak, ako to bolo.
